Pozor ide Arteon
Arteon sa u nás užúplne zabýval. Od prvého dňa si ho Enora vzala pod svoje ochranné krídla – alebo lepšie povedané, pod svoju labu.
Správa sa k nemu ako k svojmu vlastnému šteniatku. Starostlivo ho sleduje, necháva ho jesť zo svojej misky, vylizuje mu uši a sprevádza ho na každom kroku.
Jednoducho – miluje ho!
A Arteon? Ten malý vychcaný smraďoch to veľmi dobre vie. Využíva svoje postavenie naplno!
Najskôr sa bez hanby pustí do Enorinej misky, pretože ona, dobrá duša, mu to dovolí. A keď sa konečne rozhodne, že by mohol jesť aj zo svojej, zistí, že už vlastne nevládze.
Lenže namiesto toho, aby nechal dojesť svoju "mamu", si tú misku stráži ako najväčší poklad – a nepustí k nej nikoho. Ani Enoru, ani nás.
Ale takto to, samozrejme, ďalej ísť nemohlo.
Tibetská doga musí poznať svoje hranice – a my sme vedeli, že ak to teraz necháme tak, o pár mesiacov budeme mať doma 80-kilového šéfa, ktorému sa nebude dať vysvetliť, že granule nie sú štátne tajomstvo.
Začali sme teda s trpezlivým výcvikom.
Najprv sme ho kŕmili z ruky, aby pochopil, že mu jeho jedlo nikto nechce zobrať. Potom sme pomaly pridávali granule do misky a nechávali mu tam ruku dlhšie a dlhšie.
Trvalo to takmer týždeň, ale nakoniec pochopil. Dnes mu už vôbec nevadí, keď mu siahame do misky – teda… všetkým okrem Enory. Ale aj to má svoje riešenie. Za trest totiž nesmie jesť z jej misky.
Síce sa mu to najprv nepáčilo, no po pár dňoch pochopil aj to.
A jeden problém bol vyriešený.
Ale ako to býva, hneď sa objavil nový.
Zistili sme, že rovnako ako ľudia, aj tibeťáci sú každý úplne iný.
Naša Enora je pokojná, trpezlivá a miluje všetko živé. Nič ju nerozruší, nič ju nevyvedie z rovnováhy.
A potom je tu Arteon – náš malý generál.
Je neskutočne teritoriálny. Všetko, čo sa pohne za plotom, podľa neho jednoducho nemá právo existovať. Breše, vrčí a frfle si popod nos vždy, keď okolo prejde vták, mačka alebo aj zatúlaný list vo vetre.
Keď sa nudí, sadne si na múrik a breše "len tak", aby mal pod kontrolou svoj svet.
Z nášho dvora sa tak pomaly stal Areál 51 – strážená zóna najvyššej priority.
Nasledoval teda ďalší výcvik – učiť Arteona, že nie všetko, čo dýcha, je nepriateľ.
A verte či nie, po mesiaci trpezlivosti, rozhovorov a drobných odmien to pochopil. Dnes pustí suseda na kávu bez toho, aby sa pokúšal vybrechať pol dňa. S cudzími ľuďmi má ešte rezervy, ale robí veľké pokroky.
No a teraz ten dlhodobý boj, ktorý vedieme dodnes:
Enora – milovníčka všetkého živého.
Arteon – hrdý alfa samec.
Arteon už zvláda fenky v okolí, ale keď sa objaví iný pes – najmä samec – okamžite sa v ňom prebudí jeho dávna krv strážcu z Tibetu.
Je to čistý inštinkt, starý ako samotné plemeno.
A hoci sa snaží ovládať, niekedy jednoducho musí svetu dokázať, že on je ten pravý vládca svojho územia.
Na výstavách sa správa ukážkovo – vie, že tam platia pravidlá.
Ale na prechádzke si občas s chuťou "napraví ego" na čivave z vedľajšej ulice. A my mu to občas aj dovolíme.
Prečo? Pretože on je spokojný – a my tiež.
A tak si spolu žijeme – Enora, Arteon a my.
Každý deň niečo nové, niekedy úsmevné, niekedy náročné, ale vždy plné lásky, trpezlivosti a pochopenia.
Pretože v konečnom dôsledku, byť súčasťou života tibetskej dogy nie je o výcviku, ale o vzájomnom rešpekte.
